Čo všetko sa dá vyťažiť z príbehov pri tvorbe blogových článkov? Presne o tom píšem v ďalšom Free Times texte.

Keď novinár Rob Walker a spisovateľ Joshua Glenn začínali s experimentom Significant Objects, zrejme ani sami netušili, aký bude jeho výsledok. Najprv na eBay-i nakúpili 200 drobností, ktoré pôsobili ako úplné zbytočnosti. Priemerná cena jednej veci bola 1,25 dolára. Následne potom oslovili 200 autorov s požiadavkou, aby týmto predmetom vymysleli nejaké príbehy.

Nakúpené zbytočnosti spoločne s fiktívnymi stories znova dali na e-Bay. Predmety, ktoré dokopy stáli 129 dolárov, sa nakoniec predali za necelých 8 000. Aj vy sa teraz pýtate, prečo za konskú hlavu alebo dreveného pásavca dal niekto tak veľa peňazí? Boli to práve spomínané príbehy.

Prečo sú príbehy dôležité?

Áno, táto príhoda sa naozaj stala. Dokonca bola natoľko zaujímavá, že Walker a Glenn vydali knihu s príznačným názvom Significant Objects, v ktorej zaznamenali 100 najlepších príbehov o nakúpených haraburdách.

A hoci by sa vám vyššie uvedený text mohol javiť ako názorná ukážka písania príbehov, nie je to tak. Bizarný experiment je podľa mňa skvelým podnetom, ktorý vás donúti zamyslieť sa nad dôležitosťou príbehov.

Rovnako o tom svedčí výskum neurovedca Paula J. Zaka, ktorý so svojím tímom zisťoval, ako príbehy vplývajú na tvorbu hormónu oxytocín (nazývaný aj hormón šťastia).

Výskum prebiehal tak, že účastníkom odobrali vzorky krvi a následne im pustili na videu príbeh, ktorý sa zakladal na nejakom charaktere (vlastnosti, povahe). Po zhliadnutí im znova odobrali krv a porovnávaním prišli na to, že sa množstvo oxytocínu v mozgu zvýšilo.

Najpodstatnejšou informáciou je však to, že príbehy nielenže zvýšili hladinu oxytocínu, ale vyvolali tak v účastníkoch motiváciu spolupracovať a empatiu, ktorá sa prejavila ochotou darovať peniaze na charitatívne účely. 

Paul J. Zak okrem toho vníma prínos príbehov aj v tom, že vďaka nim zdôrazníte kľúčové informácie, ktoré si má vaše publikum zapamätať.

Ako na to

Pekné slová, ale ako toto všetko pretaviť do vášho obsahu? Špecialistka na SEO a copywriterka Marieke van de Rakt radí, aby ste pri písaní zohľadňovali štyri základné elementy, a to osobu, problém, akciu a riešenie.

Takisto sa zamyslite, či príbeh korešponduje s odkazom vášho textu. V neposlednom rade je dôležité, aby ste získavali čo najviac inšpirácie, a to odkiaľkoľvek. Či už budete hľadať na nete, čítať knihy, alebo sa s niekým porozprávate, je to na vás. Hlavne aby bol príbeh pravdivý a výpovedný.

Pre oslovenie vášho publika tiež dbajte na to, aby bol príbeh osobný a aby mal schopnosť dotknúť sa vašej cieľovej skupiny. Príbehy majú totižto oveľa väčšiu silu, ak sa v nich čitateľ (divák) vidí a vie sa s postavou stotožniť.

Z formálneho hľadiska považujem za správne, ak je text myšlienkovo usporiadaný a má svoj úvod, jadro a záver. Práve príbehy sú skvelým spôsobom, ako dynamicky text začať alebo vďaka príbehu priniesť v závere ponaučenie.

Využitie v blogových článkoch

Dosť už bolo teórie, poďme k praxi. V agentúre Marketinger máme niekoľko klientov, ktorí nám zverili svoj blog. Na tvorbe mnohých z nich sa podieľam aj ja. A hoci som si s každým vytvorila kamarátstvo, niektoré sú pre mňa srdcovkou.

Dôvodom je práve to, že nie sú odkázané len na vecné fakty, ale môžem sa s ich textami vyhrať. Ako príklad spomeniem U magazín klienta Lalalu. V rámci tohto blogu s rodičmi zdieľame rady, tipy a rôzne užitočné informácie, ktoré im pomôžu pri výchove detí.

V jednom z publikovaných článkov som sa venovala ADHD u detí a jeho skorému odhaleniu. Pri písaní mi padlo vhod, že som sa dozvedela o Emily Francis – matke 5-ročného chlapca, ktorému diagnostikovali najvážnejšiu formu ADHD. Jej životná situácia však nemá navodzovať myšlienku, že iní rodičia sú na tom ešte horšie. Práve naopak.

Mojím zámerom bolo vyvolať u čitateľov empatiu, spolupatričnosť a zároveň som chcela, aby mali pochopenie pre to, že dieťa za svoju situáciu nemôže. Podobné naoko negatívne dojmy môžu vyvolať aj ďalšiu pozitívnu emóciu, a to povzbudenie, že rodičia s chorým dieťaťom v tom nie sú sami a že je mnoho ďalších v rovnakej situácii.

Podobným príkladom je aj článok o popôrodnej depresii. Hneď v začiatku sa odvolávam na tenistku Serenu Williams, ktorá sa k popôrodnej depresii priznala minulý rok na svojom Instagrame.

Popri empatii a ďalších emóciách považujem v súvislosti s príbehmi za prínosné, že slúžia ako príklady. Vysvetliť sa to dá na článku pre blog projektu Rebornea, ktorý sa venuje joge, cvičeniu a celkovo zdravému životnému štýlu.

V aprílovom texte som sa zaoberala tým, ako joga pomáha profesionálnym športovcom. No okrem toho, že som popísala ich život s jogou, bolo mojím cieľom pripomenúť čitateľom, že rovnako dobre sa vďaka joge môžu mať aj oni. Veď nakoniec, keď sa hráč amerického futbalu zotaví z vážneho zranenia praktizovaním jogy, prečo by nemalo cvičenie takto pomôcť aj niekomu z našej cieľovky? ????

Záverečné slová

Na konci tohto blogu síce žiaden príbeh nenájdete, no aj tak by som vám ešte niečo rada povedala.

Bude skvelé, ak sa pri písaní inšpirujete vyššie uvedenými radami. Zo svojej skúsenosti si však dovolím tvrdiť, že popri teórii by ste sa mali riadiť najmä tým, či je príbeh zaujímavý a či by oslovil aj vás ako čitateľa.

Lebo aj keď viacero známych žien trpelo popôrodnou depresiou, práve Serena ma zaujala svojou úprimnosťou a porozumením voči iným matkám. A ak sa zžijete vy sami s príbehom a bude dokonalou súčasťou vášho textu, niet čo riešiť, je to ten správny. ????